Poznáte to klišé, že niektorí ľudia prichádzajú a odchádzajú, a že vo vašom živote boli aj tak len z nejakého bizarného dôvodu. Podľa mňa sú toto hrozné hlúposti. Človek, ktorý je vám ako druhou polovičkou by mal zotrvať vo vašom živote. Ale dnes je zrejme taká doba. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Niekedy sa sama seba pýtam, či ešte existuje pravé priateľstvo. Také. Viete, na celý život. Človek je stvorený žiť v spoločnosti. Potrebuje cítiť nejakú spolupatričnosť. Preto je veľmi zlý pocit, keď tu je v jednej chvíli niekto pre vás a potom zrazu nie je. Len tak. Bezdôvodne. Niekedy si hovorím, či to nie je karma. Keby aspoň poznám dôvod toho odchodu. Jediné vysvetlenie však bolo, že sa tak proste stalo...

A tak teraz po pol roku rozmýšľania, kde som spravila chybu, píšem tento článok a paradoxne už necítim nič. Prázdno. Všetky tie spomienky sú už len nejakou hmlou v pavučine iných spomienok. To priateľstvo, ktoré malo byť na život a na smrť ma však naučilo veľa veciam. A aspoň za to môžem byť vďačná. Aspoň to mi ostalo v tej veľkej priepasti. Naučila som sa znovu smiať. Len s inými ľuďmi. A či tí budú v mojom živote? To neviem. Nikto to nevie. Jediné, v čom môžem veriť, je lepší zajtrajšok. Tak buďme vďační za všetko, čo máme v živote. Áno, aj toto je otrepaná fráza, ale asi sa dookola opakuje preto, lebo má nejaké opodstatnenie. Človek si to neuvedomí, až pokiaľ sa mu to nestane. Nechcem už žiadne plány do budúcnosti. Jediné čo chcem, je žiť okamžikom. Smiať sa z hlúpostí. Pestovať to decko v sebe do dokonalosti a byť nápomocná pre druhých. A keď sa ma niekto opýta, či verím na životné priateľstvá, tak mojou odpoveďou bude nie. Všetci sme len figúrkami vo veľkej hre. A tí, čo z nášho života neodídu nie sú priatelia. To už sú spriaznené duše. 

Alex ~